Prečo White Pit?

Keď dozrel čas a rozhodli sme sa, že Lola bude mať šteniatka, založili sme si chovateľskú stanicu. Problém nastal, keď sme začali vymýšľať vhodné meno... Po dlhšom rozmýšľaní sme sa so Szilim dohodli, že ponesie meno našej ulice, kde budeme bývať - teda Biely jarok alebo ak bude tento názov obsadený, nech je to Fehér árok. Však psa máme bieleho, tak by to aj pasovalo. Keďže Lola je anglickej národnosti, pozrela som sa do slovníka, ako volajú Angličania jarok. Veď čo ak tam niečo vhodné nájdem? Z viacerých možností sa mi najviac pozdávalo slovíčko "pit". A mali sme to - White pit! Krátke, jednoduché a podľa mňa aj výstižné. Pri vypĺňaní žiadosti sa názov White pit dostal na prvé miesto a čakali sme na odpoveď z SKJ. Tá nám prišla koncom novembra. Od 22. 11. 2006 sme mali zaregistrované meno stanice White pit v SKJ i v FCI. Že tento názov už niekto má sme sa dozvedeli až vtedy, keď sme si zisťovali, či je doména whitepit.com voľná. Keďže sa však jedná o chovateľskú stanicu pitbullov a nie o registrovanú stanicu v FCI, dostali sme tento názov my. Tak preto White pit...


Ako sa to všetko vlastne začalo.

Všetko sa to začalo veeeeeeľmi dávno. Mala som vždy sklon k prírode a pomaly od mojich 10tich rokov sme mali doma aj nejakého psa - popri hrdličke, kavke, strake, vrabcoch, sýkorkách, zajacoch, akváriových rybičkách, škrečkoch, morčatách a čo ja viem popri čom všetkom ešte. Samozrejme, nemali sme všetky zvieratká naraz, to len ako sme ich pozbierali a ako sme ich postupne púšťali späť do prírody. Teda ako ktoré... Samozrejme, v repertoári zvieracej ríše nechýbali ani najdúšikovia z ulice. Tých bolo u nás hádam najviac. Vždy sa niečo k nám "prisťahovalo". V roku 1992 sme si kúpili - teda otec nám kúpil - prvého "papieráka". Bol to rottweiler - Ciro Duna Puszta. My sme si ho premenovali na Dustyho. Bol nekonečne inteligentný a sestra, hoci mala len 12 ho cvičila - a išlo im to obom nadpriemerne dobre! Žiaľ, Dusty s nami bol len krátko. Keď mal 4 mesiace, dostal parvovirózu a zahynul... Snažili sme sa zo všetkých síl, aj veterinár bol pomaly viac u nás ako v ordinácii, no nepodarilo sa Dustyho zachrániť. Potom prišla ďalšia plejáda hafanov z ulice - Molly, Muki, Jessie...

V roku 1994 si Szili, dnes už môj manžel, kúpil amerického staffordshirského teriéra - Girana Richtárova lúka. Toto malo rozhodne vplyv na výber môjho poteciálneho budúceho psíka aj s papiermi. Bullterriér však v žiadnom prípade nepatril do môjho výberu - poviem úprimne, bola som z jeho výzoru zhrozená. Môj názor na toto plemeno bol negatívny vďaka jeho výzoru a nevedela som si ani predstaviť vkus človeka, ktorý stál pri jeho zrode...

Raz som však išla do ordinácie veterinárneho lekára a videla som na rukách jedného chlapca šteniatko bieleho bullterriéra. A bolo rozhodnuté! Toto bolo pre mňa rozhodujúce stretnutie. Neviem, čo sa stalo, ale bulík mi ukradol srdce, a to nadobro. Bolo to nečakané ako blesk z jasného neba, ale od tej minúty som vedela, že ja iného psa nechcem. Nastalo 10 a možno aj viac rokov čakania na vhodnú chvíľu a čas, kedy jednoducho pôjdem k nejakému chovateľovi a bulíčka alebo bulinku si u neho kúpim. Išla som na nejaké výstavy, popozerala sa a ticho závidela majiteľom hrdých psov v kruhoch. Snívala som svoj sen, nevzdávala som sa ho, aj keď niektoré reakcie môjho okolia boli negatívne.

Blížil sa čas mojich 30tych narodenín a môj drahý Szili sa ma opýtal, čo by som chcela. Že psa mi asi nekúpi, lebo moja mamka by z toho asi nadšená nebola. Na tom som mu povedala, uznávam, dosť nerozvážne, že je to moja vec. Ešte dnes si pamätám, že sme boli na prechádzke so stafíkom Giranom, bol večer a chladno. Viac Szilimu nebolo treba, začal hľadať a zanedloho zistil, že u p. MVDr. Müllerovej bude prvé krytie s Yockeydoe´s Abrakadabrom. Cena bola pre nás dosť vysoká a ja som začala váhať. Lákala ma vidina sna, že sa mi konečne naplní, no zároveň som dostala strach. Mala som milión otázok, málo odpovedí a bola som plná neistoty. No túžba naplniť si dlhoročný sen bola silnejšia.


Ide sa do chovateľskej stanice Trojský kůň.

Prvá návšteva u pani Müllerovej prebehla ešte medzi vianočnými sviatkami a Novým rokom. Boli sme sa pozrieť aj na mamku našej budúcej hviezdy, Vespu Trojský kůň. Bola už ako melón, termín pôrodu bol neďaleko. Vedeli sme, že chceme sučku a bielu. A hneď tú naj-najkrajšiu. Tak sme po návrate domov čakali, kedy príde ten veľký deň. SMS-ku o narodení šteniatok som dostala, keď som išla po schodoch v nemocnici - ani neviem, prečo som tam vlastne bola. 4 baby a 2-ja chlapci... Bolo to 15ho januára 2005, deň po ich narodení.

Keď som videla ich fotky, pripadali mi ako malé myšky. Červík pochybností znova zahlodal, ale veci sa už nedali zastaviť - no a úprimne, ja som ich ani veľmi zastavovať nechcela. Mala som pocit, že ma unáša prúd udalostí a hoci to bolo aj o mne, nevedela som sa vzoprieť - lebo racionálne pohnútky boli skôr proti kúpe psa ako za jeho kúpu. Pomaly sme začali prerábať pivničnú miestnosť na psí bivak. Vymaľovali sme, natiahli nové linoleum, namontovali skrinky na stenu - skrátka všetúčko sme vynovovali. Doma u našich už niečo začali šípiť, no my so Szilim sme sa tvárili, že nám ide len o dobro rodiny a našej mačky - namontovali sme jej tam "hniezdo" blízko plafónu, nech vie cez okno pohodlne chodiť dnu a von. Nakoniec tam chudinka nikdy ani nebývala...


Prvá návšteva našej hviezdy.

Celá natešená som sadala do auta a mala som v hlave len Brno, Vespu a jej malé detičky. Vidieť fotky je jedno a vidieť živé šteniatka - no uznajte, to sa nedá porovnať!

Dorazili sme do Brna a išli sme rovno k Vesine. Tam nás už čakala aj Simona a Leo Hoffmann. Bol to krásny pohľad. Vítala nás aj Dianka - Vespina spolubývajúca, Vespa a kopa malých tvorčekov okolo nej. Paráda! Len ako si vybrať?? Síce sme mali posilu - jedného známeho, čo sa v psoch vyznal viac ako my, ale naše vedomosti boli skôr chabé, než vôbec nejaké. Videla som, ako Leo vzal jedno šteňa do rúk a vravel, že ak by si mal z vrhu vybrať, bola by to práve táto sučka. Simona to tiež potvrdila. Aj náš známy, Maroš, nezávisle od neho vybraj práve JU - našu Cholangu Trojský kůň! A bolo rozhodnuté...

Zálohu sme zložili na januárovej výstave v Trenčíne a potom sme sa dohodli, že pre Cholangu si prídeme na výstavu v Nitre. Celú dobu som len rozmýšľala, čo poviem doma? Ako im to vysvetlím? Najťažším orieškom sa mi zdala mama. Bola vždy proti našim výmyslom ohľadne zvierat, no vždy sa s tým dokázala zmieriť a žiť s tým. Len na to potrebovala čas... Ako ho získať a ako ísť s vecou na mamu?? Nakoniec sme si vymysleli, že ju - teda Cholangu - vyhráme v tombole na výstave. Zdalo sa mi to už vtedy šialené... Dnes sa na tom s mamkou len smejeme, no nič lepšie sme vtedy nevedeli vymyslieť. Otec mal svojho psíka - Szundiho ( Spáča - stále spal...) a boli sme zvedaví, ako on - obyvateľ nášho bytu prijme novoprišelca. Otec so sestrou už vedeli o našom pláne a poctivo držali pred mamkou bobríka mlčania. A deň D sa blížil...


Výstava v Nitre - marec 2005, tombola... :-D

Hneď ráno sme odštartovali, aby sme boli v Nitre včas. Prišli sme okolo deviatej a Simona nám dala náš "poklad" v psej podobe. Cholanga bolo dlhé meno, tak sme ju nazvali jednoducho LOLA. Cestu domov celú prespala v mojom náručí, bez akéhokoľvek znervózňovania sa z toho, že opustila svoju rodinu a ide na úplne cudzie miesto. Ako prvého sme navštívili môjho otca v jeho kancelárii. Tam nás už čakal aj riadne napaprčený Szunďoško - že koho si to sem vlečiete, veď JA som Váš PES!!! Po uistení, že nejde o jeho výmenu či nebodaj o jeho zhodenie z postu otcovho JEDINÉHO psieho miláčika sa z neho a z Loly behom minútky stali najlepší kamaráti. Behali, lietali a Szunďoch trpezlivo znášal Lolino ťahanie za chvost cez polku dvora, kde sa hrali, jej neustále dobiedzanie a vystrájanie. Lola ako na prvý pozdrav nového domova zložila "kôpku" na otcov rybársky časopis, ktorý jej Szili šikovne podsunul pod zadok nech to neschytá koberec., keď sa skrčila do "klokana". Po incidente sme zistili, že to bol len požičaný časopis, tak sme išli rýchlo hľadať náhradu, nech neškoduje ten, kto ten časopis požičal môjmu tatkovi. Po polhodinke sme sa rozhodli ísť k nám domov a zoznmámiť Lolu s mojou mamkou... S malou dušičkou som teda vstala, vzala Lolu na ruky a išla spolu so Szilim - spolupáchateľom celej veci. Keď som vošla k nám domov, mama bola v obývačke a nič netušiac pozerala na televízor. Lolu som položila na zem a nechala som ju vpochodovať víťazoslávne do izby k mamke. Keď ju uvidela, zhíkla, že - "Ja ju nechem tu mať!" potom na to " Aké si ty škaredé šteniatko, vyzeráš ako teliatko" či niečo podobné a nakoniec "Poď sem ty moje škaredé, veď ty si vlastne veľmi pekné!"

Lola zbúrala všetky jej pocity proti behom pár sekúnd a votrela sa nielej do jej života, ale aj do života celej rodiny. Prvé noci spávala so mnou v posteli, no rýchlo si zvykla aj na svoj bivak o poschodie nižšie a kto len mohol, išiel s ňou von na prechádzku, či ju išiel len pohladiť. Szunďoch s Lolou hrával skoro každý deň na dvore hviezdne vojny a Lola sa mu ochotne podriaďovala, hoci onedlho bola väčšia a hlavne ťažšia ako on...

Takto sa to celé na začiatku zomlelo. Medzičasom zomrel Szundi - Lole veľmi chýba a nám tiež, z Loly sa stala mamina siedmych šteniatok a šampiónka krásy SR, stihli sme sa so Szilim aj zosvadbiť, presťahovať, no a aby sme za Lolou veľmi nezaostávali ohľadne rodičovstva, narodila sa nám dcérka Virág Monika...


Ako to bolo potom

Do venčenia a výchovy som zapojila celú rodinu - chodila som do roboty, Szili tiež, takže Lola by trávila priveľa času doma sama. Našťastie, mamka bola už na dôchodku a sestra chodievala zo školy vo štvrtok domov - tak som im Lolu zavesila na krk. Občas sa obetoval aj môj tatko - brával Lolu na dvor, aby sa mohla hrať so Szunďochom. Som im za to neskutočne vďačná, pretože inak by Lola veľmi trpela. Ani som si to pri jej zaobstarávaní neuvedomila - no mala som viac šťastia ako rozumu... A ďakujem aj za to, čo sme dosiahli, lebo bez nich by to asi ani nebolo možné.

Prvý rok sme so Szilim pocitivo chodili k Simone na kontroly a aj na výcvik. Samozrejme, chodili sme aj na rozumy, lebo sme nič nechceli zanedbať. Dusty bol jasným dôkazom našej nepripravenosti a necheli sme opakovať chyby z minulosti. Simona bola k nám vždy ústretová, trpezlivá - koľkokrát sme ju otravovali po telefóne... - a priznám sa, rada som k nej chodila. Stali sme sa kamarátmi a považujeme ju za chovateľa s veľkým CH - poskytla nám chovateľský servis na veľmi vysokej úrovni. Spolu sme absolvovali nejednu výstavu a navzájom sme si držali prsty. Mnoho sme sa od nej naučili aj vo výstavnom kruhu, ako na to a hlavne, ako to má vyzerať. Často sme navštevovali jej stránky a čerpali aj z nich.

Touto cestou by sme sa Ti Simonka chceli poďakovať za všetku pomoc, ktorú si nám poskytla. Vieme, že nie každý Ťa vidí v takomto svetle, ale to nás nezaujíma. Hlavne vďaka Tebe sme lepšie spoznali plemeno, vďaka Tebe sme to po počiatočných neúspechoch v kruhu či vo výchove nevzdali a vďaka Tebe sme sa odvážili ísť s Lolou aj na skúšky. Takto máme z toho dňa pekný výsledok - 3. miesto z 11 psíkov a 112 bodov zo skúšky! Želáme Ti všetko len to najlepšie a nech sa Ti darí!